Afrike chýba hybná sila
Sedím v mikrobuse niekde v rovníkovej Afrike. Počúvam, ako šofér vysvetľuje policajtovi, že nemá lekárničku, ale ak by aj mal, nepredpokladá, že by si ju niekto z cestujúcich nechal na sebe vyskúšať. Obaja vedia, že je to hra o bakšiš. Náš skúsený šofér niekde dáva, niekde sľubuje, ale berie to ako súčasť života. Policajt bez zbrane vyzerá ako hotelový nosič batožiny. Berie to tiež športovo, má malý plat, musí ho niečím dopĺňať.
Nie je tu veľká premávka. Dopravu tvoria prevažne vozy ťahané smutnou kravou. Nie sú tu fabriky ani malé výrobne. Ľudia produkujú najmä pre svoje rodiny a čo zostane navyše, to predávajú v meste alebo pri ceste. Pod produkciou netreba chápať veľké plantáže. Jednoducho tu všetko rastie samo, plody sa pozbierajú na pôde, ktorá podľa obyčajového práva prislúcha tej-ktorej rodine alebo dedine. Najväčším problémom je, že studne sú tu zriedkavé, a preto je nosenie vody najväčšia logistická atrakcia rodiny. Priemerne je v rodine päť až desať detí, čo, samozrejme, zvyšuje spotrebu vody, ale aj počet nosičov vody.
Štát to berie športovo. Niekde sú vybudované vodovody do dedín, ale vody a tlaku je málo, a tak dediny so studňou jednoducho uzavrú prívod vody, ktorá potom pre ostatné dediny roky nepotečie. Každá dedina má niekoho zodpovedného za vodu, ale práve oni sú najmenej informovaní. Ani elektriny nie je dosť, ale investície do soláru neplánujú, nemajú na to zdroje. Škola je zadarmo, ale nie sú učitelia, takže v jednej zmiešanej triede je aj päťdesiat detí. Tie vpredu ešte niečo počujú, vzadu však sedia a hrajú hry. Zdravotníctvo je zadarmo, ale kvôli tomu máte iba polovicu postele, za ostatné už platíte, a, samozrejme, aj lekárov je málo. Dane z dovozu sa nevyberajú, ostatné dane ani nie sú a kontrola nie je žiadna. Štát bez príjmov čaká na milodary zo zahraničia, ktoré sa výrazne zredukujú, keď pretečú cez štátny systém rozdeľovania. Čo ostane, sa tiež nemíňa efektívne, keďže nie sú stroje, technológie ani aparát odborníkov. Všetko trvá večne a o kvalite už ani netreba hovoriť.
Hoci všetko vyzerá beznádejne, je to tak jednoducho zmeniteľné. Štát by musel vykonávať svoje úlohy zodpovedne, začať organizovať verejné výdavky efektívne a za niekoľko rokov by sa krajina mohla pohnúť dopredu. Afričania, ktorí išli študovať do zahraničia a nevrátili sa naspäť, by mohli byť hybnou silou tohto procesu. Je to viac otázka manažmentu než nejakej historickej determinácie. Jediným problémom je, kto by bol hybnou silou tohto procesu. My zo zahraničia nie sme dôveryhodní, domácich zas nie je. A takto Afrika ostáva tou Afrikou.
