Paradox nezamestnanosti
Často počujeme, ako dobre sa nášmu hospodárstvu darí. Ako rastie hrubý domáci produkt, zvyšujú sa mzdy, klesá nezamestnanosť, pribúdajú kilometre diaľnic či tunelov. Menej sa však hovorí o bariérach ďalšieho rastu.
Tí, čo chodia dennodenne s kožou na trh, teda podnikatelia, dobre vidia limity hospodárskeho rozvoja – niektoré sú vyvolané globálnymi príčinami, ale mnohé sú rýdzo slovenskými. Náš daňový systém je v porovnaní s reformným časom spred vyše dekády podstatne komplikovanejší, daňové sadzby sú vyššie, zamýšľaná dočasnosť špeciálnych odvodov vybraných sektorov sa predlžuje, navrhujú sa priveľké nárasty minimálnej mzdy, pokračuje sa v selektívnych podporách niektorých investorov a tak ďalej.
A okrem týchto prekážok pre podnikanie a s ním spojeným vyšším blahobytom celej spoločnosti tu máme ďalšiu bariéru. Nemožnosť nájsť dostatočné množstvo kvalifikovaných, no už aj nekvalifikovaných, ale poctivých a pracovitých ľudí. A to napriek tomu, že na Slovensku je celá armáda nezamestnaných. Tých už po úpravách v štatistickom vykazovaní máme „len“ desať percent namiesto štrnástich spred pár rokov, na strane druhej je to podľa metodiky EÚ v percentách dva a polkrát viac než v Česku či dvakrát viac ako v Maďarsku. V Poľsku či Rakúsku je nezamestnaných tiež podstatne menej, okolo šiestich percent.
Prečo potom nedokážeme nájsť ľudí do práce? Je dosť pochopiteľné, že české firmy sa už ani nemajú koho spýtať, aby k nim prišiel pracovať, ale v prípade Slovenska to tak ešte zďaleka nie je. Je problém nájsť špecialistov, lebo školstvo dlho spalo a kým sa niečo reálne zmení, tak to aspoň dekádu potrvá.
Pri menej kvalifikovaných ľuďoch je to však o motivácii. Štátne podpory mnohých nezamestnaných ľudí sú totiž také štedré, že im umožňujú pohodlne žiť a aktívne sa neuchádzať o prácu. Je to systém, ktorý brzdí dlhodobý zdravý rozvoj krajiny, lebo učí ľudí, že nepracovať je normálne, a napriek tomu majú istotu, že sa o nich niekto vždy postará. To určite nie je spravodlivé voči tým ostatným, ktorí normálne pracujú, podnikajú a touto svojou aktivitou ich vlastne prostredníctvom štátu živia.
