Oszkár Világi - Už nikdy nebudeme ako pred krízou
3.3.2011 - Forbes (SK) str. 22 Rozhovor JURAJ PORUBSKÝ
Za bránou Slovnaftu stále jazdí vlastná autobusová doprava. Do práce chodí ten istý počet ľudí ako pred krízou. Keď sa firma v roku 2009 prepadla do straty, rozhodla sa neprepúšťať. Vedomosti ľudí boli pre šéfa spoločnosti Oszkára Világiho dôležitejšie ako úspory na mzde. Hoci sa Slovnaft vrátil do zisku, ešte sa necíti v pohode. A stále nevie pochopiť, čo sa vlastne pred krízou s ľuďmi na Slovensku dialo.
* Slovnaft sa po roku vrátil zo straty 56 miliónov eur do zisku 48 miliónov eur. Čo vám najviac pomohlo?
Návrat do zisku ma až tak veľmi neprekvapil. Skôr predtým sme zažili výnimočne ťažké obdobie. Existujú trištyri oblasti, z ktorých každá vám môže pomôcť alebo uškodiť. Prišiel rok, keď boli všetky negatívne. Keby dopadli zle len dve alebo tri, stále sme v zisku. Vlani sa situácia trochu zlepšila, ale stále nie sme ten Slovnaft spred krízy. Nemôžeme povedať, že už sme v pohode. A ja hovorím, že už ani nikdy nebudeme. Predkrízové obdobie s veľkým dopytom, veľkým rozdielom medzi cenou ropy Brent a ruským Uralom a veľkými crack spreadmi, rozdielmi medzi cenou ropy a ropnými produktmi, to je už za nami.
* V čom sa zmenil ropný svet?
Európa pre technickú zaostalosť mnohých rafinérií, a nemyslím Slovnaft, produkuje viac benzínu ako nafty. Z pohľadu výroby je starý kontinent benzínový, ale v spotrebe je naftový. Rafinérie predávajú naftu, lebo pri nej je najväčší dopyt a benzín Európa vyvážala do Ameriky. Stále jej totiž chýba isté množstvo - zhruba päť percent spotreby. Vlani sme zistili, že Európa je preplnená benzínom, niektoré rafinérie znížili výrobu, iné ju úplne zastavili. Všetci hovorili, že príčinou je kríza a ľudia menej jazdia. V skutočnosti sa však rozbehli veľké rafinérie inde, napríklad v Indii.
* Vyplatí sa dovážať palivá z Indie?
Bol som sa v Indii vo februári pozrieť. Majú šesťkrát väčšiu rafinériu ako Slovnaft. V tankeroch vyvážajú benzín do Spojených štátov. Američania nekupujú palivo z Európy, ale z Indie a ešte sa im to oplatí. Nezmení sa to. Rafinéria je moderná, nová, dobre optimalizovaná. Vie vyrobiť produkty za nižšie náklady. Padli aj prepravné náklady. Keď ste si pred krízou chceli prenajať kontajnerovú loď, museli ste si ju objednať štyri až šesť mesiacov dopredu. Teraz sú prístavy plné prázdnych lodí. Cena logistiky rapídne klesla, a preto sa svet zmenšil. Nie je problém dovážať z Indie benzín, z Číny tovary. Európa stráca konkurencieschopnosť prameniacu z toho, že bola k niečomu trochu bližšie.
* Čo pre vás znamená tento vývoj? Do čoho budete investovať?
Skupina MOL pôsobí v štyridsiatich krajinách. Veľmi sme sa zmenili. Máme upstream aj downstream (ťažbu surovín a ich spracovanie - pozn. red.). Okrem ťažby máme päť rafinérií a dva petrochemické závody - jeden na Slovensku a jeden v Maďarsku (TVK). Máme 1 600 čerpacích staníc a denne nás navštívi milión zákazníkov. Stojíme na rôznych nohách a snažíme sa na nich balansovať. Pred dvoma rokmi sme sa rozhodli, že ideme do biznisu s elektrinou, spolu s ČEZ-om plánujeme vyrábať elektrickú energiu. Okrem toho chceme optimalizovať činnosť, znížiť náklady, získať nové možnosti na ťažbu surovín, napríklad v Iraku, v Sýrii a v ďalších krajinách. Konsolidujeme koncern INA v Chorvátsku, kde sme najväčším akcionárom, hoci nemáme väčšinu. Chceme tam modernizovať dve rafinérie.
* Plány na novú chemičku a paroplynový cyklus v Bratislave sú v akej fáze?
Sú súčasťou tohto procesu. Máme polyetylén a polypropylén a rozmýšľame, prečo by sme nemohli vyrábať sofistikovanejší produkt. Napríklad kvalitnejší polyetylén LDPE. Je to súčasť uvažovania o tom, že niečo máme a chceme byť efektívnejší. Druhá oblasť je ekológia. Náš biznis musí plniť požiadavky, ktoré kladie Európska únia.
* Napríklad 50-miliónová investícia do teplárne?
Napríklad. Musíme vypúšťať menej emisií, tak investujeme. Je to nenávratné. Cenu nevieme nikam premietnuť, pretože robíme investíciu, aby sme splnili podmienky EÚ. Keby sme na ňu chceli spraviť biznis plán, návratnosť by bola nulová. Ale je to v poriadku. Aj celá India ide týmto smerom. Reči o tom, že v Ázii sa nepozerajú na ekológiu, nie sú pravdivé. Vedia, že to bol ich problém a nové investície už počítajú s ekologickými nákladmi. Nie je pravda, že India je lacnejšia, pretože znečisťujú životné prostredie. Tá rafinéria bola úplne perfektne vybudovaná, 178 dní nemali nijakú mimoriadnu udalosť. Správa sa úplne rovnako, ako americké alebo európske spoločnosti.
* Máte prehľad o spotrebe palív. V akom stave je podľa toho slovenská ekonomika?
Vlani sa výrazne zvýšil dopyt po nafte. Po znížení spotrebnej dane prudko stúpol, čo svedčí o tom, že aj štát môže pomôcť ekonomike. Ako člen eurozóny máme potenciál byť lídrom v regióne. Sme malý štát s malým trhom. Nemali by sme sa odchýliť od cesty, ktorú sme začali pred siedmimi rokmi, lebo je dobrá a jej výsledky sa ešte len dostavia. Dôležité je, že sme daňovo jednoduchá krajina, vypočítateľná. Snažíme sa kontrolovať deficit štátneho rozpočtu. Každý, kto podniká, začína tieto veci vnímať a majú pre neho čoraz väčšiu hodnotu.
* Ako zareagovali ľudia na krízu? Domáca spotreba benzínu napríklad klesla.
Dva roky pred krízou si ľudia mysleli, že prišla zlatá doba. Keď však zistili, že neprišla a musia si opäť utiahnuť opasky, veľmi rýchlo zmenili svoje správanie. Slovensko má potenciál aj v tom, že ľudia vedia žiť skromne, vedia byť pracovití a prispôsobiť sa podmienkam. To je obrovská hodnota, z ktorej možno dlhodobo ťažiť.
* Očakávate rast spotreby domácností? Napríklad pri predaji benzínu?
Potenciál je skôr pri nafte. Možno pribudnú domácnosti s dvoma autami, ale v priemysle je vyššia spotreba. Domácnosti ešte môžu pri spotrebe vzrásť, nie však výrazne. Ja strašne fandím osobným vlakom. Ľudia by mali viac cestovať železnicou, je to ekologickejšie. Samozrejme, vlaky musia byť rýchle, spoľahlivé, čisté a musia mať zastávku v centrách veľkých miest.
* Napríklad RegioJet na juhu Slovenska?
Neviem, ako tento nápad dopadne z pohľadu biznisu, ale je zaujímavý. Keď som na Západe, cestujem veľa vlakmi. Je to pohodlnejšie. Mne je ľúto, že za posledných dvadsať rokov vlaky vypadli ako alternatíva osobnej prepravy. Preto si myslím, že nárast spotreby benzínu nebude taký výrazný, ako pred dvadsiatimi alebo päťdesiatimi rokmi. Už sme blízko toho, čo môžeme dosiahnuť.
* Ako pre krízu šetril Slovnaft?
U nás sú jedno-dve percentá pri nákladoch veľké čísla. Dve percentá z elektrickej energie predstavujú milióny eur. Ale pokles pri našich nákladoch nebol významný. Skôr sme vyslali signál dovnútra podniku, že treba byť prísnejší. Z pohľadu čísel neboli úspory také veľké, že by som ich považoval za základ všetkého. Tlačili sme na ceny našich dodávateľov a znížili sme ceny, za ktoré nám ponúkali služby.
* Boli teda v nákladoch pred krízou rezervy?
Poviem vám príklad. Pred krízou prišiel vysokoškolák zo školy a povedal, chcem 80-tisíc korún. Ako mohol mať takú hodnotu? Agentúry povedali, to je normálne. Skončil školu, vedel po anglicky a mal polročnú stáž v zahraničí v rámci Erasmu. Ešte nič nerobil, a to bola hodnota 80-tisíc korún? Svet sa vrátil do normálnych čísel a normálnych hodnôt. Aj Slovensko trochu vytriezvelo. Netreba každý tretí rok kúpiť nový televízor, chladničku a netreba peniaze míňať, lebo aj tak prídu nové. Aj Slovnaft sa vrátil do normálnych čísel. Začali sme viac strážiť našich dodávateľov, správať sa hospodárnejšie, inak rozmýšľať.
* Napríklad?
Začali sme hľadať nové technologické riešenia. Hovorilo sa, že tieto veci sa nedajú meniť. Takto ľudia normálne myslia. Nie je to pravda. Koncern začal hľadať optimálnu výrobu. Máme päť rafinérií a rozmýšľame v stredoeurópskom regióne. Počítame logistiku, technologické procesy. Myslenie v duchu kedy a kde vyrábať sa za posledného jeden a pol roka veľmi posilnilo. Napríklad v petrochemickej fabrike mi dvaja mladí manažéri povedali -ponúkli nám kúpu stroja, aby sme vyskúšali nové technické riešenie. Stál 1,5 milióna eur, ale oni zaplatili oveľa menej, pretože ešte nikde nefungoval. Ak uspejú, minieme len niekoľko stotisíc eur.
* Lepšie sa cítite v krízovej dobe, keď ste pod tlakom. Nemali ste v čase krízy obavy?
Pre mňa boli nepochopiteľné skôr tie dva roky pred krízou. Nevedel som, prečo sa ľudia takto správajú. Ja mám skôr triezvy pohľad na život. Nie som protestant, ale prostejšie hodnoty mi vyhovujú viac.
* Keď ste s manažérmi videli, že čísla sa zhoršujú, že nakupujete draho a predajné ceny sú horšie, čo ste im hovorili?
Ja ľuďom nehovorím veľké vety. Skôr sa snažím ísť po detailoch. Presviedčam ich tým, že používam ako príklad malé veci. Nikdy nehovorím, poďme, otočme sa o stoosemdesiat stupňov. Poviem, pozrime sa na detaily. Z týchto menších čísel sa stanú veľké. Nepodľahnem panike. Prišlo horšie obdobie, ale firma bola silná. Povedali sme si, že z tejto sily budeme ťažiť, urobili sme všetko, aby sme boli úspornejší a súčasne sme hľadali technologické riešenia, aby sme boli efektívnejší. Peniaze míňame, len keď musíme.
* Boli ste radi, že ste neprepúšťali?
Slovnaft má historicky veľmi silné sociálne cítenie. Kým sa pohybuje v rozum ných medziach a na druhej strane prináša zodpovedný prístup k práci a ľudia berú Slovnaft ako svoj, je to v poriadku. Vydieračka by však bola problém. Naši ľudia tu pracujú dlho, majú vedomosti, poznajú firmu, investovali sme do nich. Desať rokov sme spolu budovali firemnú kultúru. Keby sme z nich desať percent prepustili, ušetrili by sme niečo na mzdových nákladoch, ale vyhodili by sme vedomosti na ulicu. Tie sú pre mňa niekedy dôležitejšie ako číslo, ktoré vyplatíme na mzde.
* Čo sa skrýva za označením slovnaftár?
Ľudia, ktorí majú veľké vedomosti v odbore, nie teoretické, ale praktické. Zodpovedný prístup k firme, nejaké spolucítenie. A v manažmente sú to ľudia, ktorí môžu uplatniť schopnosti v medzinárodnej firme, ktorá však nie je typickou globálnou spoločnosťou ako naši konkurenti. Je to spoločnosť, ktorá tu vyrástla, je veľká, ale stále si udržiava návyky malej firmy. Rozhodnutia sú rýchlejšie, snažíme sa byť menej byrokratickí a draví. A vždy nám zostáva nádych sedliackeho rozumu. Chceme zarobiť peniaze bez toho, aby sme potrebovali dvadsať poradcov. Snažíme sa vymyslieť si cestu sami.
* Vy sa už cítite ako slovnaftár? Alebo vám len sedí táto kultúra k vašej mentalite?
Ja som nikdy nebol slovnaftár. Ja som taký kibic zvonku. Som aj tu aj tam, pobehujem na hranici. Keby som sa stal slovnaftárom, musel by som sa trochu uspokojiť. Atmosféra vás pohltí. Preto som vonku a odtiaľ kričím a potom kričím zvnútra, som všade. Som tu šesť rokov. To je krátky čas. Navyše, v mojej pozícii som prišiel riešiť problém a spraviť Slovnaft trochu iným. Uznávam tie hodnoty, cením si ich, uvedomujem si, že tu sú, ale prišiel som aj preto, aby som sa pýtal, či je to dobre? Prečo to nerobíme inak? Mojou úlohou je klásť otázky.
* Plánujete zostať v Slovnafte ešte niekoľko rokov a potom odísť robiť niečo iné?
Moje plány sa menia s dobou aj podľa nálady. Pri Slovnafte mám pocit, že som odviedol kus roboty. Veľa vecí sa len teraz začalo, takže opustiť palubu by bolo predčasné. Nerozhodujem o tom však ja, ale vedenie MOL-u. Ale zvykol som si na takýto životný štýl. Neviem robiť nič iné. Neviem kresliť, neviem písať básne. Pravdepodobne to, čo viem, je urobiť biznis, riadiť ľudí, vymýšľať, hľadať nové cesty, neuspokojiť sa s tým, čo je. Mám sedieť doma a pozerať televízor? To by som nerád.
* V čom sa najviac líši riadenie veľkej skupiny ľudí v Slovnafte oproti tomu, ako ste pracovali predtým?
V nevyhnutnosti mať trochu trpezlivosť. Je tu iné myslenie, iná komunikácia, inak sa rodia rozhodnutia. Loď je jednoducho oveľa väčšia, neviete sa s ňou otočiť tak rýchlo ako s motorovým člnom. Najmä je však dôležité mať odvahu rozhodnúť. Aj v takejto firme treba vedieť povedať - napriek tomu, že sme to robili desať rokov takto, poďme skúsiť niečo trochu iné. Potrebujete viac sily ako v malej firme. V malej firme poviete - poďme robiť takýto biznis, skúsme toto. Vo veľkej má rozhodnutie absolútne inú váhu. Po vašich rozhodnutiach sa rodia iné hodnoty a iné náklady.
* Cítite väčší tlak verejnosti, pretože ceny benzínu a nafty sú citlivá téma?
Z pohľadu maloobchodu máme 29 percent trhu. Sme v konkurenčnom prostredí. Okolo nás sú rafinérie, najbližšia 60 kilometrov. Každý deň bojujeme o každé euro, každého klienta. Pred desiatimi rokmi bola iná situácia, ale teraz je tu obrovský boj. Z Česka prichádzajú na Slovensko produkty, z Poľska, ešte aj z Bieloruska. Každý vrátane politikov si uvedomil, že cena je jednoducho taká, svetová. Sú rozdiely, ale sú najmä v daniach. Nechceme zneužívať naše postavenie, skôr sa snažíme si ho uchrániť.
* Nemali ste viac investovať do maloobchodu?
Kedysi sme mali 450 čerpacích staníc, potom 350 a teraz máme 209. Rozhodnutia padli pred mojím príchodom. Pre mňa je problém predať čerpaciu stanicu. Na druhej strane, spotrebiteľom konkurencia vyhovuje. Keby sme mali 350 staníc, ťažko by sme sa ubránili obvineniam, že netvoríme cenu. Teraz, keď ostatní majú 500 čerpacích staníc, môžeme hovoriť, že na trhu je konkurencia. A to nehovorím ešte o službách, dostupnosti.
* Ale investície do čerpacích staníc budú pokračovať?
Chceme ich obnovovať. Zmenili sme dizajn, tento rok sme už odovzdali prvú vynovenú stanicu v Podunajských Biskupiciach. Hádam sa bude každému páčiť. Ale aj v skupine MOL každý bojuje o každý dolár. V maloobchode je silný boj v Srbsku, na Slovensku, vMaďarsku, Chorvátsku, v Bosne a Hercegovine a v Rumunsku. Každý chce mať krajšie a lepšie čerpacie stanice. Musíme bojovať a dokázať, že na Slovensku treba spraviť ešte to alebo tamto.
* Je pre vás zaujímavejšie pracovať pre východoeurópsku flotilu firiem ako pre západný koncern?
Iste. Pre mňa to znamená najviac. Mám veľmi rád firmy zo strednej Európy, ktoré boli pôvodne malé a vyrástli. V bankovníctve sú tiež také príklady, napríklad rakúske banky. Majú iný pohľad na svet, ktorý mi je bližší. Ja mám veľmi rád strednú Európu, veľmi dobre sa tu cítim a som rád, keď na tomto trhu vidím podobných hráčov ako MOL. Nie sú síce takí veľkí, že by hýbali svetom, ale tu sa snažia, majú tu korene aj myslenie je trochu iné. Vážia si strednú Európu a nemyslia si, že Slovensko a Slovinsko je to isté.
* Často spomínate, že sú pre vás dôležité hodnoty. Čo si pod tým predstavujete?
Napríklad to, že mám rád strednú Európu. Obrovská hodnota je pre mňa pracovitosť. Vypočítateľnosť človeka. To, že hovoríte pravdu a snažíte sa byť úprimný, že sa staráte o ľudí a máte spoločenské cítenie. Nemyslíte si, že všetko robia len peniaze. Človek si musí uvedomiť, odkiaľ prišiel a kde žije a nemôže sa odtiaľto odtrhnúť. A byť nejakým spôsobom skromný. To sú hodnoty, ktoré uznávam a ktoré žijem každý deň.
* Hovoríte veľa o rozvoji v Ázii. V čom sa líši od Európy?
Prežívajú podobný boom, ako my pred krízou. Lenže oni za ním majú reálnu spotrebu aj reálnu výrobu. Ázia vyrába najmä pre seba a tým si vytvára vlastnú strednú vrstvu. V Indii mi povedali, že strednú vrstvu tam tvorí 400 miliónov ľudí. Samozrejme, stredná vrstva tam nežije tak ako naša. Ale má potenciál o niekoľko rokov tak žiť. Ázia hovorí o množstvách, nie o maržiach. Malé marže u nich prinášajú veľké peniaze. Sú pracovití. Každá sobota je pracovná. Nehovorím, že aj u nás sa má v sobotu pracovať, ale keď som chodil na základnú školu, každú druhú sobotu sme sa učili. Nie je normálne, aby mal človek pracovný čas 35 hodín týždenne. V Číne sa deti učia denne 12 hodín. Pre čínsku rodinu je najvyššia hodnota, keď deti môžu študovať. Za všetko sa platí. Ak chcete mať dieťa v dobrej škole, musíte zaplatiť. Funguje tam systém šiestich vreciek. Dvaja rodičia aj štyria starí rodičia platia, aby jedno dieťa študovalo. U nás v Európe máte jedno vrecko a šesť spotrebiteľov. V Ázii fungujú úplne inak, ako by sme my povedali, že má vyzerať spravodlivý život.
* Nie je to tým, že ľudia v západnej Európe už vďaka bohatstvu nepociťujú taký tlak, ako bol napríklad po vojne?
Aké prednosti má Európa? Vieme vyrábať lepšie veci? V porovnaní s Amerikou alebo Čínou dávame menej peňazí do vedy a výskumu. Máme produkty, ktoré sú tradičné európske a nikto iný ich nevie vyrobiť? Takých je už strašne málo. Vieme predávať lepšie ako ostatní? Podľa mňa už všetci vedia veľmi dobre predávať. Takže čo sú vlastne prednosti Európy? V čom je ten náš obrovský potenciál? Stredná a východná Európa ešte niečo skrýva. Ešte dokážeme nebyť takí pohodlní. Naša generácia aj naše deti ešte vedia pracovať a prispôsobiť sa dobe. Pýtam sa však, či to dokáže západná Európa? Či to ešte bude vôbec chcieť? A ak áno, za akú cenu? Som veľmi skeptický, čo sa týka toho, či my Európania máme vo svete také postavenie, ako si myslíme.
* Mali by sa ľudia ísť pozrieť do Ázie, aby videli, aká je skutočnosť?
Politici v západnej Európe hovoria občanom - budete pracovať viac, za menej peňazí a žiť skromnejšie. Vtedy máme šancu. Lenže ľudia to nechcú počuť. Pýtajú sa, prečo nedajú viac bohatí. Veď oni zbohatli, my nie. Lenže každý zbohatol. Oni sa meniť nechcú a volebné obdobie má štyri roky. Politici sú schopní efektívne pracovať jeden až dva roky a potom myslia na voľby. Otázka je, či európska demokracia dokáže pomôcť k nejakej ekonomickej zmene. Otázka tiež je, či ľudia, ktorí sa štyri roky nezaujímajú o politické dianie, majú potom rozhodovať vo voľbách.
* Neodišla Európe po vojne generácia politikov, ktorí sa pozerali viac ako štyri roky dopredu?
Sarkozymu vyšlo na ulicu milión ľudí. Jeho popularita nie je nízka preto, že má frajerky, ale preto, že išiel proti vetru. Povedal Francúzom niečo, čo nechceli počuť. Podľa mňa si uvedomuje, že Francúzsko bude veľké, len keď budú robiť veľké zmeny. Majú ťažšiu úlohu, ako naši politici, pretože Francúzi už majú inú mentalitu. Naši ľudia sú ešte prispôsobiví. Ale možno práve toto obdobie vynesie hore zodpovedných politikov a tlaky zmetú populistov.
* Vás to do politiky už neláka?
Ja už nie som tak dlho v politike, že si ani nepamätám, čo tam je.
* Nerozčuľujete sa každý večer nad tým, čo sa tu deje?
Nepozerám parlament. Pre mňa je dôležité, aby krajina mala dobré ekonomické smerovanie. Potom sa už nerozčuľujem nad sociálnymi výdavkami, keď ich máme z čoho dať. Najviac ma znervózňuje, keď nemáme z čoho rozdávať a rozdávame. Ak sme na to zarobili, politici majú výsostné právo rozhodnúť, že tejto vrstve dáme viac a tejto menej. Ale ak rozdávame na dlhy, je to problém, pretože nakoniec to aj tak musí niekto zaplatiť. Teda my, čo platíme dane.
* Pochopili už ľudia po 22 rokoch od revolúcie túto základnú rovnicu?
Neviem, nie som ústav verejnej mienky. Neviem, ako ľudia rozmýšľajú. Podľa mňa existuje vrstva, ktorá si to uvedomila a potom vrstva, ktorá nemá potrebu tomu rozumieť. Podľa mňa už veľa ľudí chápe, že ak sa nedarí štátu, nedarí sa ani mne. Jednoducho si uvedomujú, že štát a ich život sú nejako prepojené. Aspoň dúfam.
Z pohľadu výroby je starý kontinent benzínový, ale v spotrebe je naftový.
Oszkár Világi (48)
V kancelárii šéfa Slovnaftu horia na stole štyri sviečky a plnia miestnosť príjemnou vôňou. Z mobilného telefónu cez kvalitné reproduktory znie príjemná hudba. Világi hovorí, že potrebuje príjemnú atmosféru. V práci trávi veľa času. Ako právnik začal po revolúcii s politikou. Bol podpredsedom federálneho parlamentu, významným členom v maďarskej politickej komunite. V súčasnosti tvrdí, že ho politika neláka a nesleduje parlament. Naďalej má podiel vo vplyvnej právnej kancelárii Ružička Csekes a v ďalších firmách. Do Slovnaftu prišiel v roku 2003 ako člen dozornej rady, v roku 2005 sa presunul do predstavenstva. Generálnym riaditeľom sa stal v roku 2006 a od roku 2009 je aj predsedom predstavenstva firmy. Žije v Dunajskej Strede, je ženatý a má dve deti.
Foto autor| FOTO: PETRA LAJDOVÁ
