Strach
Ak chceme hodnotiť, čo všetko sa zmenilo v porovnaní s vlaňajškom, treba povedať, že novým a trvalým javom v Európe bude strach. Začalo sa to Ukrajinou, keď vojnový konflikt pri hraniciach Európskej únie aktivizoval úniu a navonok sa jej podarilo vystupovať jednotne.
Pokušenie ruského kapitálu
Každému síce bolo známe, že tá jednota nie je stopercentná, ale Nemecku sa podarilo prinútiť aj tých, ktorí boli v pokušení ruského kapitálu, k samoregulácii. Minská dohoda bola víťazstvom Európskej únie a vojnové riešenia presadzované aj Spojenými štátmi sa dostali do úzadia.
Začala sa tvoriť koncepcia dlhodobého statusu quo s cieľom riešiť problém na úrovni rokovaní a právnych postupov. Nádych vojny nás vystrašil, ale mali sme pocit, že máme veci aspoň ako-tak pod kontrolou.
EÚ v pozícii nešťastníka
Utečenci nás však poriadne zaskočili. Stali sme sa zraniteľnými hlavne s našimi zbraňami, a to boli hodnoty únie ako solidarita a otvorenosť. Chceli sme byť súdržní s tými, ktorí sa v hre veľmocí dostali do ťažkej situácie. V konflikte Spojených štátov, Izraela a arabského sveta nám ostala pozícia nešťastníka, ktorého všetci využijú na vlastné ciele.
Nemecko v tomto prípade s Francúzskom rozhodli politicky marketingovo. Angela Merkelová chcela riešiť aj jej osobný vnútorný problém, ktorý nastal po interview s palestínskym dievčaťom, keď povedala nie na jeho prosbu o predĺženie pobytu v Nemecku. Francois Hollande si zas myslel, že svoje neúspechy vykompenzuje v úlohe zahraničného politika, ktorý rozumie Blízkemu východu.
Veľmoci na javisku
Prelomili sme základný princíp bezpečnostnej politiky, že treba strážiť hranice. Ukázalo sa, akí sme slabí a nakoniec sme museli prisľúbiť Turecku hory-doly, aby sme sa dostali spod tlaku. Parížske atentáty ukázali, že tí, ktorí nás nemajú radi, sú nemilosrdní.
Ukázalo sa, že integráciu ľudí s inou kultúrou mimo Európy sme nezvládli a ani nemáme šajnu, ako to robiť. Ostali sme na pódiu úplne nahí a vydesení a pred sebou máme ako figový list iba kúsok papiera – a to deklaráciu práv človeka a občana z roku 1789. Veľmoci, ktoré sedia na javisku, pozerajú ako diváci v striptíz bare, niekto s úsmevom, niekto vášnivo a niekto s hnusom.
Budúci rok je na to, aby sme našli aspoň nejaký župan, ale dovtedy aj divákom bude nutné zatancovať, aby mali radosť.
