Zápisky z Ázie
Oszkár Világi: Ak cestujete v Ázii, máte pocit, že každý chce niečo robiť. Mať prácu je dôvod na radosť.
Ten, kto predáva bezcenné turistické predmety, sa rovnako snaží, ako ten, kto predáva autá. Jednoducho byť v pohybe, ale súčasne sa tešiť aj malým úspechom, je teraz dominantnou náladou Ázie. Keď sa rozprávate s ľuďmi, zisťujete, že najväčším poskytovateľom sociálnej pomoci je rodina alebo spoločenstvo ľudí. Štát sa stará o bezpečnosť a, samozrejme, politici robia politiku, ale to je všetko, čo sa od nich očakáva. Najväčším pôžitkom je konzumácia, každý podľa svojich možností: od jedla až k nehnuteľnostiam. Ľudia plánujú svoju budúcnosť na základe toho, koľko zarobia, a nie na základe štátnej pomoci, úverov od bánk alebo na základe virtuálneho bohatstva debetných platobných kariet.
Samozrejme, mať predstavu, že to bude podobné aj v Európe, je veľkou naivitou. Zobrať od ľudí to, čo už majú, je jednoducho nerealizovateľné. Sociálny štát: dávky, rôzne formy podpory, obrovské administratívne aparáty - to je ako vzduch pre Európana. Štát rieši všetko a politici sľúbia všetko, o čom sa iba ľuďom sníva, a tí naozaj neschopní to aj splnia.
Reklamy vás nútia do konzumácie, zdatný občan vyspelého sveta sa s veľkou radosťou zadlžuje a konzumuje s veľkou hrdosťou. Veď na to má. Boli sme v obchode s batožinou v Singapure, kde mladá predavačka, keď sa dozvedela, že sme z Európy, sama zvýšila zľavu o desať percent, lebo počula o tom, že v Európe máme problémy. Dobre sme sa zasmiali a kúpili sme kufor, páčila sa nám sebaistota predavačky.
Na záver, aby sme sa vrátili k prozaickým veciam zo sveta veľkých vízii.
Na Slovensku, kde míňame stovky miliónov na školstvo, nedokážete nájsť dobrého čašníka, kuchára, stolára, údržbára, elektrikára, upratovačku, a takto môžem pokračovať ďalej. Možno by sme mali otvoriť náš pracovný trh pre ľudí z Laosu, Kambodže. Ako to urobili Francúzi pred desiatkami rokov. A potom by sme aj rovnako dopadli.
