Princíp otvorenej občianskej spoločnosti má pre mňa osobne hlboký význam. Ako poslanec niekdajšieho Federálneho zhromaždenia som bol pri jej zrode. Menila sa vláda jednej strany, ktorá určovala pravidlá na parlamentnú demokraciu, aj keď so všetkými negatívnymi sprievodnými javmi. Zúčastniť sa inaugurácie Václava Havla, ako prvého netotalitného prezidenta, pri prijímaní zákonov, ktoré nenútia rodičov vstupovať do strany kvôli devízovým prísľubom a iným výhodám alebo neurčujú kto bude inžinierom, doktorom a kto pomocným robotníkom podľa pôvodu bolo veľkým zadosťučinením.

Ak chceme pochopiť fungovanie otvorenej spoločnosti, treba pochopiť nutnosť jej existencie. A tento stav najlepšie vystihol práve spomínaný Václav Havel: "Nejlepší cestou k vlastnímu neštěstí je zakrývat si oči před neštěstím jiných." Robili sme to 50 rokov, všetci sme boli šťastní, spokojní, ale iba akože, pretože hlupák a lenivec zarábal rovnako ako múdry a pracovitý človek. Neexistovali ľudia, pre ktorých bola esencia slobody silnejšia ako dovolenka v Juhoslávii, pretože sme si "havlovsky" povedané zakrývali oči. Svet sme bez cenzúry spoznávali iba cez zahraničné médiá (samozrejme iba tam, kde nebola úspešná rušička signálu), no a sociálne istoty každým rokom zneistievali (keďže mlieko v osemdesiatych rokov už nestálo 20 hal. ako predtým, ale 2 Kčs... atď.). Pyramídová hra sa blížila ku koncu. Perestrojka, akokoľvek dobre myslená, bola len úsmevom na perách "mŕtvoly", akýmsi pokusom generačnej výmeny v rozkladajúcich sa straníckych štruktúrach sovietskeho impéria. Dnes fungujeme v otvorenej spoločnosti. Nie je to presne to, o čom sme snívali, ale citujúc klasika: "nikto nič lepšie zatiaľ nevymyslel". Pojem "Otvorená spoločnosť" prvýkrát použil filozof Henri Bergson a potom ho prevzal Karl Popper. Podľa knižných definícií v otvorenej spoločnosti sú politické mechanizmy transparentné, tzn. že každé rozhodnutie vlády, úradov by malo byť dostupné pre každého občana, aj keď sa tohto procesu fyzicky nezúčastňuje. Popper vo svojeJ knihe "Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia" definuje základný princíp takejto spoločnosti - politickí vodcovia môžu byť zvrhnutí bez nutnosti krviprelievania. Mýtus, že nežná revolúcia bola predsa bez obetí a preto nebola zmena nevyhnutná sa rúca na priznaní mnohých vtedajších pohlavárov, že bez jasných pravidiel fungovania totality po príchode Gorbačova sa režim stával "unaveným" a "neakčným". Našťastie! Úplný opak sa stal v Rumunsku, kde vplyvný, ale osamotený Ceausescu, ktorý krajinu zadĺžil a v snahe znížiť dlh takmer nechal ľudí vyhladovať. Revolúcia s tisíckami mŕtvych v priamom prenose, ktorý vysielala Maďarská štátna televízia konsternovala celý svet. Možno toto bol scenár aj pre vtedajšie Československo, keby k zmene došlo povedzme o desať rokov skôr a keby nebola naša krajina tak silno naviazaná na rozhodnutia Moskvy, ktorú v tom čase už poľudšťoval Gorbačov. Keby, keby...

Bohatstvo je pre mnohých fetiš, ktorý im neprináša šťastie ak o ňom rozmýšľajú každý deň, hodinu, minútu. Snažím sa pozerať na peniaze a majetok ako na niečo čo existuje, ale nemôžete ho bezhlavo míňať iba preto, lebo ho vlastníte a chcete to celému svetu dokázať.

Pochádzam z obyčajnej rodiny, kde sa nikdy neplytvalo. Výchovu z hlavy von nedostanete a aj vďaka tomu dnes stojím nohami pevne na zemi. Dodnes sa držím latinského príslovia, že najväčšie bohatstvo má ten, kto si žiadne nežiada. Nikdy sa mi v hlave nerodil plán ako rýchlo, veľa a naraz zarobiť, skôr som sa vždy sústredil na konkrétny detail, aktuálny cieľ – dokončiť robotu, uzavrieť obchod a pokračovať. Pamätám, že ako začínajúci právnik som si vyčítal, že advokáciu som začal robiť neskoro, že sa kruh top advokátov a klientov uzavrel. Nebolo tomu tak. Začali sme spolu s Erikou Csekes rozmýšľať komplexnejšie. Nechceli sme byť iba "advokátmi", ale ponúkať "full servis" pre zahraničné firmy, od prípravy podkladov a ekonomicko-právnych analýz až po zápisy do katastrov a obchodných vestníkov. Postupne sme získavali čoraz viac klientov, medzi inými napríklad US Steel Košice a MOL. Nebol čas rozmýšľať o bohatstve, majetku, boli sme príliš zaneprázdnení prácou. A to platí dodnes. Aj preto abstraktnému pojmu "bohatstvo" venujem na tomto mieste tak málo priestoru.

Stredoeurópska nadácia je nezávislá nezisková organizácia. Jej vznikom v roku 1994 sme reagovali na stav spoločnosti, ktorá bola hodnotovo na dne. Podpora kultúry, zdravotníctva, vedy, školstva zo strany štátu bola a mám taký pocit aj dnes bola vnímaná ako nevyhnutný apendix, dedený z generácie na generáciu. Nedominuje snaha "vytiahnuť" tých najlepších a všemožne ich podporovať, ale "spravodlivo" rozdeliť z toho mála tak, aby boli všetci rovnako nespokojní. Tento stav definujem ako akustický balans. Víťazný pohľad financmajstrov štátu je asi taký, že všetci kričia, že z pridelených peňazí nedokážu efektívne fungovať, ale kričia rovnako hlasno, čiže nikto nebol uprednostnený a nikto nebol podcenený. Takto zdeformovaný systém podpory štátu dokáže fungovať aj niekoľko desaťročí, až napokon melanchólia opadne a zistíme, že máme hlúpe deti, takmer žiadnych špičkových športovcov a sme nútení na balet alebo operu chodiť do susednej Viedne. Ešte jeden postreh k téme štát a podpora: Nemôžem sa ubrániť dojmu, že štát ako keby aj počítal so súkromnými donormi a mecenášmi. Škoda, že okrem 2 % z daní príjmu právnických a fyzických osôb nám to nijako inak neuľahčuje, práve naopak...

Aj keď to znie pateticky, nikdy sa nesnažím robiť veci preto, lebo sú trendové, alebo si ich spoločenský štatút vyžaduje. Na svete je veľa ľudí, ktorí svojou šikovnosťou získali majetok a potom sa stiahli do úzadia, celé dni vylihujú na pláži nejakého exotického ostrova a popíjajú margaritu. Ten, kto ma pozná, vie, že by to pre mňa bolo utrpenie, ktoré by som vydržal asi 30 minút. Som spoločenský typ človeka, z čoho vyplýva, že mi nie sú ľahostajné súvislosti, ktoré sa týkajú tejto krajiny a jej smerovania. Aj preto charitu nepovažujem za spoločenskú povinnosť, ale skôr za morálnu povinnosť.

Cez Stredoeurópsku nadáciu sme od jej vzniku podporili vyše 600 projektov sumou prevyšujúcou 5 mil. EUR. Vďaka týmto peniazom sa nás podarilo do praxe dostať niekoľko progresívnych vzdelávacích metód, pomôcť začínajúcim umelcom z rôznych oblastí kultúry, športovcom, vedcom a pod. Veľká vďaka patrí prispievateľom akými sú Slovnaft, Západoslovenská energetika, Vyšehradskému fondu, spoločnostiam Optys, Null, partnerským nadáciám: Nadácii Jána Langoša, Združeniu Orava pre demokraciu vo vzdelávaní a holandskej Felix Meritis Foundation. V mene všetkých podporených projektov a obdarovaných ĎAKUJEM!!!

Od čias môjho pôsobenia v bývalom Federálnom zhromaždení začiatkom 90-tych rokov sa politika veľmi zmenila. Základným rysom tejto zmeny je to, že sa z nej vytratilo nadšenie, zanietenie pre veci verejné. Zostalo zanietenie pre veci stranícke a to demokracii neprospieva. Snaha o získanie čo najväčšieho počtu hlasov vo voľbách a moci prerástli do imperatívu, ktorému sa všetko prispôsobuje. Názory, gestá, prejavy dnešných politikov, ich politické a etické rozhodnutia a mediálne zákopové vojny sa prispôsobujú vôle väčšiny. V zmysle hesla správame sa tak a hovoríme to, čo akceptujú moji voliči. Bohužiaľ, dnes nemáme Churchillov ani Walesov či Havlov a ich vízie, ktoré prezentovali bez ohľadu, či vyhovovali schémam politického marketingu. V ich prejavoch by ste márne hľadali dnes tak často frekventované a donekonečna opakované "kľúčové slová" ako sociálna zodpovednosť, národná hrdosť, zodpovednosť, legitimita, daňová spravodlivosť, lacnejší chlieb, vyššie platy, viac pracovných miest. Tieto slová z úst mnohých politikov neponúkajú riešenia iba v nás umocňujú to, čo už dávno vieme: čím častejšie sa spomínajú, tým je situácia horšia. Ale musím priznať, že existuje ešte aj dnes veľa politikov, ktorí tieto slová používajú a aj sa ich snažia naplniť v praxi. Nie je ich veľa a väčšinou im médiá poskytujú menší priestor.

Našlo by sa množstvo ďalších argumentov, ktoré potvrdzujú, že politický vývoj na Slovensku prináša nespočetné množstvo negatívnych javov. Ale citujúc klasika "nikto zatiaľ nevynašiel lepší politický systém ako demokraciu" sa prikláňam k názoru, že z najväčších politických chýb sme sa aspoň čiastočne poučili. Vďaka tomu niektoré politické zoskupenia s radikálnymi mocenskými a ekonomickými predstavami skončili na politickom smetisku. Aj keď nie všetky...

Predstava, že by krajine vládli tí najmúdrejší a najšikovnejší odborníci z oblasti ekonomiky, školstva, zdravotníctva a práva a pod. je príliš nejasná z hľadiska získania mandátu a tým aj v praxi nezrealizovateľná. Ibaže by si občanmi zvolení politici povedali, že svoju moc odovzdajú tým lepším, múdrejším a skúsenejším odborníkom. Ale to sa už vzďaľujeme od reality a približujeme k obsahu knihy Thomasa Morea s názvom "Utópia".